Polemika nad rozhodnutím 1VCdo/2/2017


Naozaj možno považovať zakotvenie inštitútu veľkého senátu za prínos slovenskej civilistiky? Budú rozhodnutia veľkého senátu výslním rozhodovacej činnosti súdnictva? Alebo je to len ďalším nástroj v rukách sudcov pre "nutné potrebný" výklad

Civilný sporový poriadok po vzore Českej republiky zakotvil inštitút veľkého senátu v ustanovení § 48 CSP, pričom jeho cieľom je zjednocovanie rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Prvé zasadnutie občianskoprávneho kolégia veľkého senátu sa uskutočnilo dňa 19.04.2017, a okrem iného na ňom bolo prijaté rozhodnutie sp. zn. 1VCdo/2/2017. Otázka nastolená v predmetnom rozhodnutí sa dotýka vzájomného vzťahu ustanovenia § 420 a 421 CSP, pričom je vylúčená ich vzájomná kumulácia, resp. v prípade, ak sú uplatnené dovolacie dôvody aj podľa § 420 a § 421 CSP, súd preskúma v dovolaní vymedzené dovolacie dôvody len v rozsahu ustanovenia § 420 CSP, t. j. v rozsahu vád zmätočnosti.

Konkrétna právna veta znie: „Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 p. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmättočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

 S vyššie uvedenými závermi možno viac, ako polemizovať, pričom predmetné rozhodnutie vyvolalo i širokú odbornú diskusiu. So závermi uvedenými v predmetnom rozhodnutí sa nestotožňujeme. Dovolíme si konštatovať, že tieto jednotlivé závery uvedené v rozhodnutí nie sú celkom argumentačne podložené a uchyľujú sa skôr k všeobecným záverom, ako k relevantnej právnej analýze.

Dovolíme si uviesť niekoľko dôvodov prečo je predmetné rozhodnutie viac ako polemické. Aplikačná prax ukazuje, že individuálne súdne rozhodnutia málokedy trpia len jednou vadou z hľadiska procesných vád alebo právneho posúdenia; Vyhodnotenie, či konkrétne rozhodnutie trpí vadou zmätočnosti, a je teda daný dovolací dôvod podĺa § 420 CSP môže byť veľmi subjektívne, a teda zneužiteľné, a to aj s poukazom na dikciu ustanovenia § 420 p. f) CSP, keď posúdenie “miery zásahu do práva na spravodlivý proces“ je výlučne v intenciách Najvyššieho súdu Slovenskej republiky; Bez opory v úprave podľa stavu de lege lata považujeme záver o tom, že „Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 p. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste”, nakoľko jednotlivé vady zmätočnosti nie sú usporiadané podľa závažnosti, t. j. od najzávažnejších k menej závažným, ale výslovne a len podľa systematiky zákona. Tento záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by totiž mohol znamenať, že hoci dovolací dôvod podľa § 420 p. a) Civilného sporového poriadku uvedeného v dovolaní nie je dôvodný, nebude sa ďalšími dovolací súd zaoberať, hoci objektívne a po vyhodnotení všetkých okolností by bol daný dovolací dôvod podľa § 420 p. d) CSP.

Záverom možno konštatovať, že úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je prioritne zjednocovanie právnych názorov a právnych stanovísk, pričom k posilneniu predmetnej úlohy smerovala aj právna úprava v Civilnom sporovom poriadku. Je ale otázne, či záver uvedený v predmetom rozhodnutí veľkého senátu nebude tomuto účelu pôsobiť kontraproduktívne.

doc. JUDr. Alexandra Löwy PhD. LLM